piatok 30. decembra 2011

Šéf turizmu: Slováci stále nevedia byť milí

Na úvod odcitujem článok: z http://cestovanie.sme.sk/c/6196394/sef-turizmu-slovaci-stale-nevedia-byt-mili.html

Šéf turizmu: Slováci stále nevedia byť milí

To, čo Slovákom turisti zo zahraničia najviac vyčítajú, je prístup.

BRATISLAVA. Úroveň cestovného ruchu sa u nás zlepšuje, obsluhujúci Slováci však stále nevedia byť takí milí a priateľskí ako ich kolegovia zo zahraničia. Tvrdí to generálny riaditeľ Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR) Peter Belinský.

Zahraniční novinári a touroperátori, s ktorými Belinský prichádza do kontaktu, si pochvaľujú najmä zlepšujúcu sa infraštruktúrnu vybavenosť niektorých regiónov. "Vezmime si Liptov, Tatry, kde hovoria o vybavenosti lyžiarskych svahov, o akvaparkoch, vysoko hodnotia štandard ubytovania na Slovensku," povedal agentúre SITA šéf SACR.

Počet zahraničných návštevníkov v slovenských ubytovacích zariadeniach v prvých troch kvartáloch tohto roka stúpol oproti rovnakému obdobiu minulého roka o desať percent. Najviac turistov k nám chodí z Česka, Poľska, Maďarska, Nemecka, Rakúska, Ukrajiny a Ruska.

To, čo Slovákom ľudia zo zahraničia najviac vyčítajú, je podľa Belinského ľudský prístup. "Nevieme byť milí pri obsluhovaní, chýba nám troška taký profesionálny úsmev, profesionálna ústretovosť. Stačí, keď prídeme do zahraničia a vidíme našich ľudí, ktorí obsluhujú napríklad v Rakúsku v lyžiarskych strediskách a všetci sú milí, profesionálni. Neviem, prečo sa nám toto nedarí doma na Slovensku," vysvetlil Belinský.

Ako však dodal, v súčasnosti sa vo všetkých ukazovateľoch zlepšujeme. "Trend je dobrý. Čo ešte naozaj potrebujeme, je, aby sa spustila k tejto téme aj celospoločenská diskusia," doplnil. Na zlepšujúci sa stav podľa Belinského poukázali aj tohtoročné majstrovstvá v hokeji, ktoré sa odohrali v Bratislave a Košiciach. "Slovensko ukázalo istú kompetentnosť, že vie zorganizovať aj veľké udalosti a na slušnej úrovni," uzavrel.

O úrovni služieb a o odbornej zdatnosti manažovania turizmu píšem na tomto blogu, čitateľ nech si ho prelistuje a skonštatuje slovenské špecifiká, viac menej zodpovedajúce citovaným výčitkám. Nie sú to vymyslené báchorky, ale konkrétne udalosti s dôkazmi. Toľko na úvod.

Turizmus, teda cestovanie a spoznávanie krajiny potrebuje mať odborne zdatných ľudí, ktorí sú zanietení v danom odbore, poznajú svoj odbor a svoju krajinu a nie sú to len tvrdí biznismani, ktorým je jedno v akom odbore podnikajú. Personál, ten lepší sa uplatnil inde za iné peniažky. Personálu taktiež musí práca voňať. A veruže mnohokrát nevonia.

A legislatíva o ktorej sa tiež niekde zmieňujem, nemôže byť nápomocná týmže vytvára nejaké teplé miestečká pre rozličných funkcionárov, ktorí nevedia kde je Sněžka, alebo, nepoznajú ani svoje okolie, nieto ešte svoju krajinu.

Podpora turistiky, turizmu a prírodných aktivít nespočíva v toku financií, nadobudnutých tržbou za pobyty, nocľahy, odvádzaného do kasy, kde sa použijú úplne na iné účely.

Podpora nie je len v tvorbe bulletinov za štátne prostriedky smutne sa povaľujúcich na policiach recepcií hotelov, možno aj chát, o ktoré málokto zavadí. Tie často nie sú tam, kde by informácie mali poskytnúť. Je to aj v tvorbe a ochrane prírody, bráneniu jej devastácií,  pýcha na krásy krajiny. Patričná dávka lokálpatriotizmu daná výchovou či prirodzenosťou. Empatia poskytovateľov služieb, odborné manažovanie od štátu počnúc. Pohľad návštevníka na zatvorený bufet, nexistujúci informačný systém, odstavený bager pred oknami ubytovania, či zerodovanú zjazdovku v lete, je asi zlá reklama. Je to v ľuďoch.

Návštevnosť cudzincov je v mnohých prípadoch len krátkodobá. Prečo asi? Obec, mesto nemá čo ponúknuť, alebo aj má, ale nevie to ponúknuť. Veľmi jednoduché je porovnanie Slovenska  a Česka. Zatiaľ u našich susedov domorodci poznajú svoju obec, dedinu, poznajú jej pamätihodnosti, históriu, majú svoje zámočky, kúrie, hospody, mlyny, treba sa spýtať na Slovensku či vedia, kto žil v blízkom kaštieliku...

Máme množstvo pamiatok, kúpeľov, prameňov, význačných prírodných a krajinných lokalít, pamiatok, rezervácií a nie hocijakých a nebyť GPS ani o nich nevieme, alebo tam netrafíme. Smerovníky málokde existujú, zato máme množstvo bilbordov a iných krajinu hyzdiacich pútačov, cez ktoré pomaly tú nádhernú krajinu ani nie je vidieť.

Máme množstvo prívetivých ľudí, ktorí takto neformálne reprezentujú našu krajinu, máme množstvo špecialít, čo hodnotia najmä vyznávači dobrého jedla. Máme mnoho nadšencov pracujúcich dobrovoľne na propagáci Slovenska a informáciách o ňom. Máme...

Máme. Ale akosi to nevieme podať, predostrieť, ukázať, pochváliť sa tým. To je tá slovenská choroba turizmu.

Vlado Čuchran  horami.sk

piatok 21. októbra 2011

Slovenský turizmus

"Slovensko nemá unikátne prírodné krásy. Navyše ľudia, ktorí k nám prichádzajú, majú pocit, že za peniaze, ktoré dávajú, nedostávajú adekvátne kvalitné služby,“ povedal Róbert Kičina z Podnikateľskej aliancie Slovenska. Podľa neho tvorcovia správy nám vyčítajú aj nízku úroveň leteckej infraštruktúry. ...  (http://www.pluska.sk/ekonomika/spolocensky-servis/v-turizme-nas-susedia-valcuju.html)
Nuž nedá mi nereagovať. Slovensko je jedna z mála krajín s tak bohatou pestrosťou prírodných krás na malom priestore od nádherných veľhôr, cez divoké rokliny, romantické hole, poľany, grúne, kopce, doliny, minerálne pramene, pralesy, rašeliniská, lužné lesy až po nádherné podzemné skvosty, s prírodou s pôvodnou faunou, flórou, MÁ jednoznačne čo ponúknuť. Ako dlhoročný turista či horolezec a jaskyniar viem o čom hovorím.
Služby? Slovenské prostredie služieb v turistike a turizme žiaľ nemá profesionálnu úroveň v oblasti propagácie. Spomeňme nešťastný prípad - článok "Slovensko lákalo turistov fotografiou Sněžky" (http://korzar.sme.sk/c/4523632/slovensko-lakalo-turistov-fotografiou-snzky.html) ale aj (http://www.abcreklama.sk/news.php?sel=1&id=1405) čo je trapas nad trapasy.
Porovnanie služieb na Slovensku a inde? Kde ako, ale výrazne to návštevník pozná prekročením Slovensko - Poľskej hranice Tatier. Na jedne strane ohromný nápor ľudí dobre zvládnutý službami, stravou, ubytovaním, informáciami, na druhej strane rozbité záchody, žiadna strava, žiadne informačné materiály. Nuž úbohosť slovenských hostiteľov. Neviem aký návštevník sa do slovenskej destinácie vráti, ak nemá základný pocit pohody.
Je to v ľuďoch. A sú obce aj na našej strane, kde to turisticky frčí. Nik im nič nevnucoval, nepýtajú Eurofondy, nefrflú, pracujú na sebe a žiju z návštevnosti. Držím im palce.
Myslím, že v profesionálnych štátnych inštitúciách propagujúcich Slovensko by mali byť profesionáli odchovanými na horských chodníkoch, ktorým určite nerobí problém zemepis vlastnej krajiny a nie úradníci poznajúc krajinu snáď len spoza okna klimatizovanej limuzíny.
Vlado Čuchran - www.horami.sk    


pokračovanie...

Slovenský turizmus na pokračovanie

<><> <><>
Žiaľ stále to nefunguje. Opäť tu máme legislatívu, ktorá tu vytvára štruktúru riadenia. Pracujem v turistike nejaký ten rok a zaujíma ma oblasť prírody turistiky, rozvoja turizmu a sledujem s úsmevom slovenský turizmus najmä pre niektoré trapasy v minulosti a mám na neho veľmi kritický názor. Zaujíma ma model financovania podpory turistiky, prešiel som si zákon o Podpore cestovného ruchu a pravdupovediac mám pocit, že je to zákon o orgánoch o byrokratických orgánoch, článkoch a nie o modele podpory. (veď sa tak nazýva) Čítam na webe niektoré balastné dokumenty o „rozvoji“ z rozličných zdrojov. Je to, ako keby tí ľudia nikdy neboli v teréne a mnohé hovorí o nepoznaní vlastnej krajiny, čo je smutné. Teoretici. Frázy, dopletená štylizácia, komplikovanosť založená na byrokratickej pyramíde a na riadení. Všetci chcú len riadiť. Štátny dirigizmus. Mám pocit, že pohyb v prírode či pamätihodnostiach by nemal byť riadený komplikovanými orgánmi, lebo to skončí amaterizmom. Štát má vytvoriť rámec, pravidlá v ktorom má fungovať cestovný ruch a turistika. Nie som presvedčený, že by pobyt ľudí v prírode, cestovateľstvo by malo byť riadené. Vždy ide o princíp dopytu a ponuky a nie o príkazy, umelé dotácie, či záchranné balíky, ako si to vyžadovali niektoré firmy, ktorým nevyšla sezóna (sneh, a pod.) To je riadna trúfalosť.
Slovensko je nádherná krajina a domáci ju poznajú v mnohých prípadoch menej ako zahraniční návštevníci a čo je smutné, ich kroky smerujú za hranice, aby potom pri spoločenskom posedení ukazovali svoje digifoto s Egypta či exotických ostrovov. Samozrejme, že keby aj by mali poznať napríklad Malú Fatru hoci len z doliny, zvolia si radšej Veľkú, pretože to znie v takýchto kruhoch lepšie. Zmenili sa batožiny. Miesto batoha či tašky stačí tučná peňaženka. Nuž...

KST (Klub slovenských turistov) je platený z príspevkov a od štátu. Existuje množstvo dobrovoľníkov, nadšencov a propagátorov krás Slovenska, (množstvo webov) zapojených do tvorby značení, aktualizácie a spracovania údajov v teréne (GPS), zhotovovaní a údržbe terénnych bodov. Títo majú najväčší podiel na rozvoji cestovného ruchu. Sú to osobné kontakty, komunikácia, výmena skúsenosti, informácie v teréne, čo tvorí podstatu diania na horách či v mestách. Štátny aparát nech funguje na báze propagácie podpornými produktmi či štátnou reklamou a nie vytváraním riadiacich štruktúr na okresoch, krajoch a neviem kde ešte. Veď títo funkcionári sú len púhymi úradníkmi. Nech funguje model priamo financujúcich tvorcov rozvoja. Veď funguje tuším nejaký model poplatkov od zariadení do kasy obcí. „Je to poplatok za posteľ (2 Sk za posteľ ročne), ktorý platí každý majiteľ penziónu alebo ubytovania na súkromí a rekreačný poplatok, ktorý platia návštevníci NP (15 Sk za deň). Aj keď 70 % obcí a 40 % vlastníkov a podnikateľov v cestovnom ruchu uviedlo, že zisky z ich ekonomických činností v NP sa využívajú opäť na manažment alebo na rozvoj služieb v tomto území, v praxi je hodnovernosť tejto informácie neoveriteľná. Oba poplatky sú príjmom v rozpočtoch obcí a ich využitie podlieha rozhodnutiu obecného zastupiteľstva a nie je viazané účelom využitia podľa pôvodu príjmu. Množstvo obecných prostriedkov investovaných do ochrany a manažmentu parku tak nezávisí len od ekonomickej situácie obce, ale aj od záujmov obecného zastupiteľstva.“ Zdroj: http://www.uke.sav.sk/zp/2002/zp1/kluvanko.htm  (údaje sú staršieho dáta a išlo o NP Slovenský raj) Model financovania za „postele“, ktoré sú smerované do obce jasne naznačuje, že ide o turizmus – teda cestovateľstvo. Prečo má chatár platiť obci, ak je táto od neho na hony vzdialená? Ak by to bolo myslené vážne a do rozvoja turizmu by bola vložená aj turistika v tom širokom slova zmysle, bol by tam model, ktorý predkladám. Ak teda už majitelia zariadení, ku ktorým sa dovedie klientela práve vďaka značkárom, propagátorom, gepeéskarom a ďalším neplateným priaznivcom, (teda inými než obce), čosi niekomu odvádzajú, platia, tak by mali platiť práve týchto nadšencov a turistov. Neviem prečo to ide na obec a tam sa to môže rozhodnúť. Ak teda hovoríme o tejto dani či odvode, (nazvem ju „turistickou daňou“) tak tá by mala byť smerovaná priamo do KST (či inej organizačnej strechy aktivít v prírode, ak by činnosť mala v štatúte a zúčastňovala by sa aktívne činností). Tam sú tie včielky, čo pracujú na rozvoji turistiky a turizmu. Tento model ja ale nevidím.

Musím namietať, že sa opäť vytvárajú rozličné úrady a nerieši  sa základný problém – spomínal som tok financií – „daň za posteľ“ že je „spapaná“ obcou a tam to končí... Mnoho a mnoho aktivistov pracuje zadarmo v oblasti turistiky a je hanbou pre PODPORU, keď deti idú farbiť značky do lesa, nieto ani na farby. Pretože už tie deti už samé pochopili, že je dobré, ak sa bude značkovať a poznávať príroda a oni s rodičmi trafia do doliny a späť, pochopil to chatár tam v tom odlúčenom konci sveta. A my tu ideme riadiť od stola proces, čo dávno beží....  Podpora – je tvorbou príležitosti a nie budovanie ďalších štruktúr. Ako je to s cestovným ruchom na Slovensku a ako je „profesionálny“ hovorí tento blog.
Vlado Čuchran - www.horami.sk

V turizme nás susedia valcujú


V turizme nás susedia valcujú

Druhé Švajčiarsko sa nekoná. Naopak, v  konkurencieschopnosti v oblasti turizmu padáme doslova strmhlav dole a zaostávame aj za Maďarmi či Čechmi. Vyplýva to zo správy Svetového ekonomického fóra.
http://www.casopiszornicka.sk/ekonomika/spolocensky-servis/v-turizme-nas-susedia-valcuju.html

Slovensko lákalo turistov fotografiou Sněžky

Bratislava - Turisti, ktorí chcú vystúpiť na Sněžku, by sa nemali ponáhľať do Česka, ale na Slovensko. Takýto dojem museli nadobudnúť návštevníci internetovej stránky štátnej Slovenskej agentúry pre cestovný ruch, ktorá sa k nám snaží pritiahnuť čo najviac zahraničných turistov. V snahe o propagáciu Slovenska sa však agentúra trochu sekla - turistov lákala i fotografiou najvyššej českej hory Sněžky.

Sem môžete vložiť nový alebo pretiahnuť existujúci obsah.

Pre nápovedu ako začať Kliknite sem

Slovenský motýľ propaguje českú Sněžku

23.08.2005 / ETREND / Marketing a reklama

Prešľap so švajčiarskymi reáliami, ktoré pri predvolebnej kampani pre stranu HZDS-ĽS použila agentúra Donar Fedora Flašíka, má svoje pokračovanie. Štátna Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR) pri predstavovaní svojho nového loga propaguje Česko. Na oficiálnej stránke agentúry sa totiž slovenský motýľ vyníma vo fotografii najvyššieho vrchu Českej republiky – Sněžky.

Či naozaj nejde len o mimoriadnu podobnosť, sa TREND pýtal pracovníkov Krkonošského národného parku. Piati z nich potvrdili, že na snímke je symbol českých hôr – Sněžka.
Omyl napokon potvrdila aj marketingová šéfka SACR Alexandra Očkayová. Uviedla, že agentúra sa uspokojila s vysvetlením tvorcov loga a dodávateľov propagačných materiálov – spoločnosti Rubrica Creative, že chyba bola na strane fotobanky, ktorá nesprávny záber dodala. A tak to podľa nej nemusí riešiť SACR, ale reklamná agentúra s firmou, ktorá medzi fotografie slovenských hôr zamiešala aj Sněžku.

Za problém to A. Očkayová nepovažuje aj preto, lebo snímky na oficiálnej turistickej stránke Slovenska majú slúžiť „výhradne na ilustračné účely, nie na priame propagačné účely“. Fotomontáž slovenského motýľa s českou Sněžkou nachádzajúcou sa do utorka tohto týždňa na oficiálnej webstránke SACR tak podľa nej nie je súčasťou propagácie Slovenska. A tvrdí, že k žiadnemu ďalšiemu hromadnému šíreniu obrázka českej hory neprišlo.
viac http://www.abcreklama.sk/news.php?sel=1&id=1405

Potemkiáda

Uvediem jeden postreh – ide o turizmus, ako taký, kde sa mláti toľko prázdnej slamy, že by sme ju mohli vyvážať.

V piatok 26.8. 2011 bolo na stanici v Poprade odovzdávanie novej vlakovej súpravy do užívania. Zistil som to náhodou ako cestujúci s batohom idúc do Vysokých Tatier cez ich bránu - Poprad. Prvé čo ma upútalo bol mokrý podchod – kamenná dlažba aj soklové časti obkladov. Ako stavbára ma hneď napadlo, že tu asi bude problém s prienikom vlhkosti, alebo prišla potopa. Omyl. Boli to čerstvo vymyté priestory, kade, ako som  vzápätí zistil a uvedomil si, sa mala pohybovať delegácia na odovzdaní novej vlakovej súpravy. Slávnostný prejav, minister, televízia, polícia, náhodní, dosť skleslí cestujúci. Apatia. V poriadku. Slovensko.

Situácia v pondelok večer 29.8.2011 cca 20 hodín: návrat z Tatier. Pozitívna energia, unavené telo, oddychnutá duša. Nechuť k návratu do žiaľ nahlúplej civilizácie. Opäť v bráne Tatier – na stanici v Poprade. Stanica v zabehnutom režime. Dlažby suché, žiadna televízia, žiadna polícia a žiadne služby. Žiaden príhovor. Žiaden minister. Len na poschodí rozkokošený hlučný cigán má svoj írečitý prejav, vo vstupnom suteréne sedia na zemi dnu pri vchode do stanice cigánky a predvádzajú svoj hudobný repertoár. Miestny neobjednaný, ale pravidelný folklór. Atrakcia pre cudzincov zjavne hlboko sa zakoreňujúca do ich pamätí. Všetci spomínaní účinkujúci si zjavne užívajú sociálne príspevky, dávajúc to hlučne najavo. Pohoršené pohľady cudzincov, apatické, bezduché pohľady domorodcov, žiaden personál, územie nikoho. Reklama krajiny. Dominancia parazitov. Okupácia priestorov, kade nie tak dávno išiel minister. Presilovka špiny nad slušnosťou. Okupácia bez obrany domácich. Rezignácia, ústup slušných. Kde? A hlavne do kedy? A prečo vlastne?

Chcem tím povedať, že mi to silne pripomenulo potemkinovské dediny. Škoda, že delegácia pravdepodobne ani netušila, ako to vyzerá v skutočnosti – že sa nieto kde najesť, že čakáreň na poschodí je špinavý nocľah cigánov, že sa v noci vyháňajú cestujúci čakajúc na vlak do Košíc. Pretože, ak to turista nestihne do Popradu do 20 hodiny, má smolu. Žiaden iný vlak až niekedy do rána do  5. hodiny neide! Ani autobus či dostavník, ktorý by tu dobovo zapadol. Takže unaveného návštevníka najväčšieho klenotu Slovenska (V. Tatry) nečaká ani strava, ani nápoj, ani doprava a ešte ho aj o polnoci vyženú na ulicu – lebo to je spôsob riešenia problému s bezdomovcami na Slovensku – nie zabrániť im vo vstupe a vyčíňaní, ale vyhodiť cestujúcich... Nestalo sa mi to  teraz, ale v nedávnej minulosti áno. Nuž HANBA. Preto by som sa rád dožil chvíle, až sa o potemkinovských dedinách bude už len písať v dejinných súvislostiach a nie zažívať to na vlastnej koži ešte aj dnes. Ale spomínaná stanica nie je žiadnym vytipovaným prípadom. Obávam sa, že je to zaužívaný model staníc na Slovensku.
Mám pocit, že vzhľadom k tomu, že základným presunovým prostriedkom poslancov NR SR je auto a lietadlo a už len malá časť z nich má asi nejaké spomienky na presun autobusom, po trasách cez stanice, kde nieto WC, alebo sú otvorené len v pracovný čas, alebo len ako občasník, takže v daný moment ide o rýchle rozhodnutie potrebou postihnutého cestujúceho, že si len málokde môžete niečo kúpiť pod zub. A málokto vie, že cestovať verejnými hromadnými prostriedkami večer, či v noci na Slovensku je životu nebezpečné. A že presun vlakom, že nie je len ICE, ale aj romantická lokálka, v romantickom prostredí, kde zastal čas, našťastie a kde to vie fungovať aj v improvizovaných a ťažkých podmienkach, „pánubohu za chrbtom“. Preto navrhujem, aby si poslanci zobrali túlavé topánky, natiahli na seba starý kabát, nalepili bradu, ako starý kráľ, čo sa chcel pozrieť, ako vyzerá jeho kráľovstvo naozaj a pozreli sa realite do očí.

Jednoducho človeka to naštve – na jednej strane okázalá oslava, pompéznosť, telka, na druhej stane „postavené kulisy“, aby sa nevidelo čo je za tým a ako je to vo všedný deň.

Myslím, že chceme fungovať v riadnej usporiadanej spoločnosti  a preto sa má o veciach hovoriť a hlavne riešiť. Nechcem, aby opäť ľudia podľahli boľševickej demagógií – oslavuje sa vláčik a zároveň sa zakrývajú základné nedostatky. Zákazník - cestujúci je nielen cestujúci vo vagóne, ale aj človek na stanici. Je to matka z deťmi, chlapi, ženy, vracajúci sa unavení zo šichty, dedko vracajúci sa z rybačky, babka z návštevy vnúčat, deti z výletu a nemať si kde slušne sadnúť je pod ľudskú dôstojnosť.
Nemôžu ma dojať reči o nedostatku peňazí, už to je dosť demagogické a pohodlné. Na príklade spomenutej stanice možno hovoriť o možnosti návratnosti prenájmom priestorov pre stravovacie zariadenia, (dlhé roky sú priestory prázdne!)
Nevidieť železničný personál, dohliadajúci nad cestujúcimi a majetkom, čo je vec zvláštna, ale vidieť cigána, či iné neprispôsobivé bytosti je realita každého dňa. Každý ich prehliada!
Nevidieť propagáciu najbližších atraktivít územia – cudzinec prišiel do krajiny nikoho! Oblasť má svoj imiďž, svoju atmosféru. Ináč bude vyzerať oblasť s ponukou tokajských vín, iná v krasových oblastiach s ponukou jaskýň, iná v podhorí veľhôr, iný bude sortiment doplnkových služieb, tovaru.
Nevidieť to, čo robí z tejto oblasti klenot, (ale každá oblasť má svoju vypovedaciu hodnotu, svoju nezameniteľnosť, jednoznačnosť) nepoznať lokalpatriotizmus, prejav krajiny, jej ego, hrdosť ku kraju. Každá krajina a oblasť, predsa hovorí o sebe už pri prvom kontakte s cudzincom. Kontaktným miestom je aj stanica so svojimi prejavmi. Cudzinec, domorodec, návštevník - to je devíza. Treba mu pomôcť, ukázať mu cestu. Nik to ešte nepochopil?
Ale máme nahlúple (nič v zlom) prejavy vlastenectva, vlajky, ústava, hymna a snáď v budúcnosti aj povinná fujara, valaška, halušky na školách a úradoch, ako by sa tým mala dosiahnuť povinná úcta. Menej niekedy znamená viac. Ľutujem krajinu, kde sa úcta musí prikázať zákonom. Malo by to byť prirodzené a hraničené. (symbolika na úradoch a pod.) Úcta súvisí aj z hrdosťou. Je na čo byť hrdí, tu v srdci Európy, aspoň čo sa týka povedzme prírody či kultúry, prečo ale odpudíme návštevníka? S takýmito službami určite. Cudzinec to veľmi rýchlo zabalí a povie to ďalej. A poďme ho opäť riešiť otázku neúspechu slovenského turizmu a poďme mlátiť tú prázdnu slamu.... Poďme zakladať nový inštitút výskum, úrad, úrady. Tuším, ak by neboli by problémy takého druhu, nemuseli by sa riešiť úlohy, veci by išli prirodzeným tokom a štátne inštitúcie by potom nemali o čom viesť štatistiku a štát by prepustil celú plejádu poberateľov miezd. A štátna réžia by k potešeniu všetkých daňovníkov klesla.
Možno by pribudlo “ministerstvo útoku“, ako chýbajúci článok v zostave na ihrisku, ministerstvo útoku v dobíjaní priestoru rozvoja turizmu, cestovného ruchu, návštevnosti, priestoru, ktorý akosi stále nie je vykrytý. Nemôže sa dať gól z obrany bez útoku. Ale to by tuším zase pribudol aparát ľudí. Tak to nie. Skrátka nevidieť ťah na návštevníka. Propagačné materiály na stoloch vo vestibuloch, sú vcelku nanič, ak je propagovaný hotel zavretý aj z majiteľom, ak návštevníka odbije neochota personálu, ak sú služby nekvalitné, ak personál nepozná oblasť krajiny kde pracuje a návštevník sa od neho veľa toho nedozvie, iba ak o najbližšom supermarkete. Čo z turistiky, ak sa strediská unavene zobúdzajú o 9 či 10. ráno a aj to s neochotou (následok večerných diskoték a podobne) s polovičným sortimentom, s dohrievaným, dolievaným guľášom, ak sa vypúšťajú do éteru veci čo píšem v inom príspevku a to od štátom (nami) platených inštitúcií....

Fakt  je potrebné, aby začali ľudia chodiť peši s otvorenými očami, ušami a poslanci v tých starých kabátoch.      
Vlado Čuchran - www.horami.sk

Cestovný ruch, turizmus na Slovensku

Niekedy mi to pripadá ako nezlučiteľná vec. Príroda a človek. Skúsenosti hovoria o čiste komerčnom prístupe zameranom na vytváraní hotelov, zaberaní čoraz väčších plôch, na to, aby sa napokon nebolo kde rekreovať. Územné plány sa prerábajú podľa vrecka záujemcu o územie, regulatívne podmienky zastavanosti územia neexistujú, nik nechce rozhodnúť o vhodnosti architektúry do daného prostredia a o vplyve na prírodu. Úrady sa dištancujú, občas sa ozve hlas z kruhov komptentnejších. Ale psí hlas do neba nedôjde. Máme tu stavebné paškvily od Tatier k Dunaju, pamätníčky doby a ich autorov, nabublanosť investorov. Peniaze rozhodnú. Mali sme tu dobu panelovú, neforemnú zlú, diktát, propaganda "úspechov" z katastrofálnymi následkami z hľadiska kultúry, bývania, žitia. Ako pomenujú túto? Už nemáme obchody, salaše, máme supermarkety, služby riešené technicky len premotoristov, motoresty pre motorizovanú klientelu. Tá samozrejeme potrebuje cesty. Tie už máme aj hlboko v dolinách. Zruby meniace sa na hotely. Turista zober si zo sebou nie batoh, ale peňaženku. Teš sa na vybudovaný areál zábavy, míňaj peniaze a to aj v tom prírodne najvzácnejšom prostredí. Zabudni na prírodu na svoje zdravie a svojej rodiny, tráv svoj čas na kúpalisku aj v lone veľhôr. Požívaj si slasti moci peňazí. Načo by si vyšiel z hotela, veď je o teba postarané. Daj vystrieľať všetky medvede, ktorým si uchmatol kus ich domova, a otravujú ťa pri hoteli, vyžeň všetko, čo ti len príde pod nohy. Tu si predsa vládca ty. Kam sa to prepádame? Sú aj iné modely, modely symbiózy a rozumu. Na to však musí Slovensko ešte len dozrieť. 
Vlado Čuchran - www.horami.sk